V -liberálnejších- šesťdesiatych rokoch sme trochu pozabudli na to, že celé -budovanie socializmu- je založené na predstieraní a najlepšie ho charakterizuje anekdota o pacientovi, ktorý sa lekárovi sťažuje, že iné vidí a iné počuje. Dvadsaťročie normalizácie to dotiahlo ad absurdum a každodenný život premenilo na dokonalú potemkinovskú dedinu. Navonok fasáda pomerného blahobytu, v továrňach technická inteligencia so slušnými platmi a prémiami, naoko prosperujúce umenie, vysoké náklady kníh, preferenčné honoráre, štátne ceny... A za tým ako v močaristých základoch hrdého Petrohradu hŕby bezmenných mŕtvol nedobrovoľných budovateľov. Ľudia bez možnosti pracovať vo svojom odbore, s hanebnými platmi a bez nádeje na zlepšnie, spisovatelia a novinári so zákazom publikovať, špicľovanie, väzenie...
To všetko sa vo Vanovičovom románe odráža ako v polodrahokame s mnohými starostlivo vybrúsenými plôškami. Odohráva sa v niekoľkých časových rovinách a udalosti vidíme z rozličných zorných uhlov, očami viacerých postáv. Rovnako dôlžité ako dej sú spomienky, vnútorné monológy a úvahy, citáty z denníkov, dokonca i z dobovej tlače a -klenotnice- našej schematickej poézie, a to ako nefalšované autentické svedectvo o časoch, ktoré sa usilovali zvrátiť normálny chod kalendára tejto planéty.
