Ján Marton nie je slovenský Charles Bukowski spod Tatier, on je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martonových naturalistických básní prýšti túžba chytať sa práve koreňov. Špinavých od hliny, polozhnitých, zapáchajúcich ale ŽIVÝCH! Kto neprijme Martonove slová, nie je čistý, je iba vychovaný. A to je kurva rozdiel!
