Zámerom práce je rozpracovať tie aspekty slovenskej lexikografie, ktoré najlepšie dokumentujú povahu slovenčiny ako jazyka, ktorý dlho existoval v podmienkach mnohojazyčnosti, stáročia fungoval ako súčasť slovensko-českej funkčnej diglosie, bol konfrontovaný s maďarizáciou a doktrínou čechoslovakizmu, prešiel viacerými etapami delimitačného purizmu, aby sa napokon stal funkčne plnohodnotným, štýlovo bohato diferencovaným a komunikačne vysoko efektívnym nástrojom tak pragmatického dorozumievania, ako aj budovania slovesných kultúrnych hodnôt.
Dvoma dôležitými aspektmi tohto napokon úspešného príbehu nášho jazyka sú na jednej strane podoby slovenských slovníkov v historickom aj prítomnom čase, s ohľadom na spomenutý existenčný rámec, a na druhej strane viacrozmerný koncept normy, ktorého fungovanie ukazujeme na príklade vyrovnávania sa slovenčiny s bohemizmami a lexikálnymi variantmi.
