Život Vladimíra Krivoša pripomína dobrodružný román. Spolupracoval s tajnými službami za cárskeho aj boľševického režimu, miloval slávu a peniaze, no zároveň rád fabuloval, prikrášľoval či úplne klamal vo viacerých faktoch zo svojho života. Ruskí autori jeho životopisu sa v tejto knihe svedomito usilujú oddeliť mystifikácie od podložených faktov a ukázať Krivošov fascinujúci život v reálnom svetle.
Tento polyglot so širokým spektrom záujmov bol z matkinej strany bratrancom slovenského tolstojovca Dušana Makovického. Od mladosti bol otcom vedený k obdivu k Rusku a jeho kultúre a stal sa nadšeným rusofilom a spočiatku aj stúpencom myšlienok L. N. Tolstého. Aj z tohto dôvodu – a údajne aj na radu Svetozára Hurbana-Vajanského odišiel v roku 1886 študovať orientálne jazyky na petrohradskú univerzitu. Ako dvadsaťtriročný prijal ruské poddanstvo a natrvalo sa tam usadil. O návrate domov uvažoval len raz, keď sa moci ujali boľševici, tí však mali s jeho vedomosťami iné plány.
Od roku 1893 slúžil v oddelení pre cenzúru zahraničných novín a časopisov, v „čiernom kabinete“, kde otvárali a čítali súkromnú aj diplomatickú korešpondenciu a využívali Krivošove jazykové znalosti – ovládal všetky slovanské, väčšinu európskych a viaceré iné jazyky vrátane sanskritu a čínštiny, ako aj umelé esperanto či volapük. Krivoš súčasne pracoval v tajnom oddelení Policajného departmentu ako prekladateľ a dešifrovateľ, viedol stenografickú službu v Štátnej rade a Štátnej dume, slúžil v „Tajnej kancelárii“ pri Generálnom štábe námorníctva a na celom rade iných miest. Bol viackrát zatknutý a obvinený zo špionáže, niekoľko rokov strávil vo vyhnanstve na Soloveckých ostrovoch.
