Ôsmi veľkí diktátori 20. storočia – od Lenina cez Hitlera či Bokassu po Salazara – zapojili do svojej mocenskej hry ženy. Aké to malo dôsledky?
Tie ženy mali mená Inessa, Clara, Naďa, Magda, Felismina, Ťiang Čching, Elena či Catherine. Oni sa volali Lenin, Mussolini, Stalin, Hitler, Salazar, Mao, Ceauşescu a Bokassa. Či už to boli ľahké ženy alebo meštiacke intelektuálky, krátke romániky alebo vášnivé lásky, neodmysliteľne patrili k životu diktátorov. Niekedy ich znásilňovali, inokedy rozmaznávali, ale vždy sa ne obracali.
Tie ženy v rôznom postavení – v postavení manželiek, družiek, mileniek, radkýň či obdivovateliek – spájalo to, že súčasne víťazili a boli podvádzané, obetované. Vo svojich krutých mužoch a násilníckych tyranoch utvrdzovali presvedčenie, že sú krásni, charizmatickí a všemocní. Sexualita je jednou z hybných síl absolútnej moci, preto samovládcovia potrebovali zapojiť ženy do napĺňania svojho mocenského programu. Tie dokonca niekedy z pozadia aj vládli pod ochranou svojho Pygmalióna, ktorého sprevádzali aj v smrti. Diane Ducretová podrobne hovorí o stretnutiach, o zvodcovskej taktike, o ľúbostných vzťahoch, o ovplyvňovaní politiky a o pestrých osudoch žien, ktoré skrížili diktátorom cestu a prešli ich posteľou.
Z francúzskeho originálu Femmes de dictateur (Perrin, Paris 2011) preložili Martin Brtko (Úvod, kapitoly 1 – 6) a Oľga Hirnerová (kapitoly 7, 8).
