Steinerova kniha o živote, smrti a povstaní vo vyhladzovacom tábore Treblinka je
strhujúca. Je možné, že u mnohých čitateľov zostane v emocionálnej pamäti celoživotne.
Zanecháva nástojčivé otázky presahujúce situáciu vo vyhladzovacom tábore. Nedajú ľahko obísť.
Čo je vlastne človek? Kde sa berie krutosť a vražednosť? Čo je ľudská prirodzenosť?
Náchylnosť k poslušnosti voči vodcovi v totalitnom režime môže viesť až k masovému
vyvražďovaniu iných ľudských bytostí? Ako možno predchádzať totalitnému
zvrhnutiu spoločenstva, štátu a uhájiť slobodu a súcit? Kedy je ešte účinná asertivita?
Kedy je už potrebný premyslený boj aj s rizikom smrti?
V januári 1942 v čase Hitlerovho Nemecka sa vo Wannsee pri Berlíne stretli vrcholoví predstavitelia NSDAP a SS. Dohodli plány na „konečné riešenie židovskej otázky“.
Rýchlo vznikali vyhladzovacie tábory, teda akési fabriky na systematické masové
vyvražďovanie. V júli 1942 sa spustila prevádzka v Treblinke. V októbri už bolo
v činnosti 13 plynových komôr (celková plocha cca 320 m2). Otravovali v nich
ľudí kyanidom (Zyklon B). Naraz mohlo byť zavraždených ľudí z cca 20 vlakových
vagónov. Denne privážali 4000-7000 ľudí určených k likvidácii. Stovky zahynuli už
pri strastiplnom transporte (dehydratácia, nedostatok vzduchu). Vraždenie trvalo
16 mesiacov. Výpočty smerujú k 870 000 až 1,2 miliónov obetí. 99,5% boli židia.
Medzi nimi bola pravdepodobne aj sestra Sigmunda Freuda Rosa Graf.
Sinthi a Rómov zahanulo cca 2000.
2. augusta 1943 vypuklo dôkladne pripravované povstanie väzňov vykonávajúcich
otrockú prácu pri udržiavaní chodu tábora. 200-250 väzňov utieklo, väčšinu chytili
a popravili. Jednému organizátorovi povstania sa podarilo utiecť tak, že zanechal
správu. Vyšla v 2000 kópiách a na mikrofilne sa dostala aj do Londýna.
V roku 1970 sa konal súd s druhým veliteľom Treblinky Franzom Stanglom. Ako šéf sa
staral o hladký chod vyvražďovania. Keď sa odvolával voči rozsudku, povedal: „Konal
som iba svoju povinnosť. Moje svedomie je čisté.“ - To nie ja, to povinnosť, to rozkaz.
