Silne subjektívny, nepochopiteľne životne autentický ráz Slobodovej tvorby, jeho až neznesiteľne intenzívne a sebatrýznivé sebaskúmanie zo všetkých mysliteľných strán, ktoré samozrejme presahovalo aj do skúmania a komentovania fragmentov okolitej reality, a ďalej jeho neviazaný, esteticky nenormovaný, netradičný mix rozprávačských a sujetovo-kompozičných postupov so zameraním sa mikroúrovne textovej výstavby, na pointilistickú prácu so slovami a jednotlivými vetami a s využitím aj parodizujúcich, persiflážnych, apokryfných a iných podobných postupov, metodík a techník, predstavoval od samých publikačných začiatkov na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia šokujúce nóvum v slovenskej literárnej situácii.
