Petrovi Jarošovi sa podarilo čosi priam neskutočné: život mu (za jeho empatiu a žičlivosť voči iným?) daroval šancu okúsiť svoju víziu plnohodnotnej existencie ako osobnú skúsenosť. Sebaprežívanie sa autobiografického rozprávača vo svojom osbnom šťastí je vyvažované - ako u Jaroša vždy - empatiou k núdzam sme dnešnú slobodu zaplatili v minulosti , aj čo z nej ju môže znova ohroziť.Aj táto odvaha ku komplexnejšiemu uchopenie dneška v súčasnej próze napospol absentuje...
