Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou. Nádych „vysokého“, ktoré sa tu pravidelne opiera o istú teleológiu, však autor zľahčuje, resp. desakralizuje. Nájdeme tu appolinairovskú dynamiku a úsilie o výrazovú šírku, ktoré však nepodceňuje detail, zmysel pre neočakávanú obraznosť, bez ktorej by báseň stratila na presvedčivosti. Nejde tu o nijaký boj, ktorý by autor zvádzal s ambíciou zostať autentickým. Lyrický subjekt neraz berie na seba podobu chlapca, ktorý je predobrazom, toho, čo svetu chýba, teda istej nevinnosti. Muž oproti chlapcovi tu stráca svoju bezúhonnosť a prostotu. S detskou neškodnosťou tu kontrastuje mužská výbojnosť. Vyvažovanie týchto princípov autorovi umožňuje revoltujúca, beatnicka dikcia a poloha.
