Bolo krátko po druhej svetovej vojne, mali vtedy asi desať rokov, no za sebou skúsenosti, po akých žiadne z nich netúžilo. Vyrastali v strachu, denne na vlastnej koži spoznávali zlo, čo prinášala vojna, ich detské duše boli poznamenané traumatizujúcimi zážitkami z bombardovania, nejedno sa proti svojej vôli stalo očitým svedkom bojov, mnohé dokonca prišli o svojich blízkych. Zabudnúť na to všetko sa nedalo, no predsa sa tieto deti niekto pokúsil aspoň na krátky čas
priviesť na iné myšlienky. „Už počas bombardovania Berlína v roku 1944 zorganizoval Švajčiarsky Červený kríž transport detí a z ohrozeného mesta ich odviezol do Švajčiarska,“ vysvetľuje publicista Juraj Alner. V alpskom štáte, ktorého sa vojnové operácie priamo nedotkli, poskytli stovkám nemeckých detí útočisko a bezpečie dobrovoľnícke rodiny. „Nebola v tom náklonnosť k jednej či druhej strane, Švajčiari pracovali na oboch stranách frontu. Pomáhali tým, ktorí trpeli, a nedívali sa na to, v akej sú uniforme, čo bol vlastne od začiatku zmysel práce Červeného kríža,“ dodáva. Ani nie rok po vojne bol aj on jedným z detí, ktoré mali
prísť vo Švajčiarsku na iné myšlienky. V transporte, čo odišiel koncom marca 1946, bolo totiž aj 150 detí zo Slovenska.
JURAJ ALNER (1937)
Počas existencie vojnového slovenského štátu bol spolu s rodičmi chránený tzv. prezidentskou výnimkou. Po vypuknutí Povstania sa museli ukrývať, útočisko im poskytli viaceré kresťanské rodiny na strednom Slovensku. V šesťdesiatych rokoch pracoval ako redaktor denníka Ľud, hneď na začiatku normalizácie ho však z redakcie ako protisocialistický živel vylúčili. V novembri 1989 sa podieľal na činnosti Verejnosti proti násiliu a v nasledujúcom roku obnovil vydávanie denníka Demokratickej strany Čas, ktorého šéfredaktorom bol do roku 1991. Od začiatku deväťdesiatych rokov prednášal na viacerých univerzitách v zahraničí. V rokoch 2002 – 2004 bol generálnym tajomníkom Asociácie európskych novinárov, dnes je generálnym sekretárom Paneurópskej únie na Slovensku.
