O režisérovi, ktorý najmä v šesťdesiatych rokoch minulého storočia žal svetovú slávu, doteraz niet v slovenskej kinematografickej literatúre ani dlhšej štúdie. Tým cennejšie je, že o reflexiu, nie o jeho filmovej poetike, ale o reflexiu antropologickú či existenciálnu sa pokúša esejista Július Vanovič, známy nielen príťažlivosťou svojho podania, ale aj mysliteľským, existenciálnym ponorom a empatiou do diel a osobností autorov, o ktorých píše. Kniha Za kulisy života ako prvá svojho druhu na Slovensku práve v tomto čase vlády bezcenného filmového priemyslu, ktorému holdujú televízie a kinosály všetkých kontinentov, hovorí o Ingmarovi Bergmanovi ako o veľkom nielen umelcovi, ale aj mysliteľovi, akomsi hovorcovi nášho existenciálneho údelu, priam ako o našom ľudskom bratovi, skrátka ako o niekom, kto na filmovom plátne najúplnejšie, najhlbšie a filmovo najsugestívnejšie vyslovoval pocity, neistoty, úzkosti a beznádej, slovom existenciálny svet človeka 20. storočia. Nenútene a zaujímavo analyzuje svár „démonských hlasov“ v samotnom Bergmanovi a spôsob ich prenášania do diela.
