Monika Kompaníková sa po svojom poviedkovom debute rozhodla pre novelu, čím na seba prezradila i to, ako si vie poradiť so svojimi postavami na väčšej ploche. Jej Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Opäť ju zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere. Semtam sa zadrháva (o prifarbisté slovo v opise, o strnulý dialóg), no inak si jej text pokojne plynie vlastnou cestou. Kým mestská próza sa v slovenskej literatúre objavovala donedávna len sporadicky, dedinské prostredie jej bolo odjakživa vlastné (vlastne až otrepane vlastné). Kompaníkovej vidiek však nepáchne starinou. Napriek osobitosti, ktorú sa podarilo autorke do obrazu dediny vniesť, veští jej na konci knihy smrť. čiť nedá, lieči iróniou. Jeho strohé poviedky majú ešte jednu vlastnosť mýtov: že sa k nim z času na čas vraciame, aby sme si pripomenuli, ako to vlastne bolo. A stále je.
