„Pravda je, že spisovateľ sa dokáže úplne a bezvýhradne vyjadriť iba v rodnom jazyku. Do emigrácie si ho berie ako dajakú tajnú zmluvu, ktorá je zmyslom jeho života, a preto ju musí do cudziny prepašovať v podšívke kabáta. Tam si ju za každú cenu a všetkými možnými spôsobmi chráni, lebo inak nedokáže písať, iba koktať. Pravda je aj to, že v cudzine si veľa spisovateľov nedokáže to magické vedomie, čo si so sebou priniesli, materinský jazyk, lebo v malom gete emigrácie sa jazyk mnohých spisovateľov prispôsobí jazyku geta... Podobne sa doma jazyk niektorých spisovateľov počas studenej vojny zmenil na argot. Sú však veľké vzory: Turgenev, Joyce, Ezra Pound, Lawrence, Thomas Mann a mnoho iných, ktorí si v cudzine mimo atmosféry materinského jazyka zachovali jazykové povedomie a vytvorili plnohodnotné dielo.“
