Autor nevarí z prvej vody; dokonca ani z druhej. Módy a módičky sú mu cudzie, rovnako aj ošúchané slová, otrepané, duté frázy, nepotrebné reči a spevné žiale malátnych kolibríkov. Pri dôkladnejšom prizretí sa na zuby jeho básní zistíme, že je v nich iskra zakresnutá modrou mentalitou, že sú v nich plody nezvestna z ovocnejšieho stromu, že je za nimi – a pred nimi tiež – vzmach šerosvitu, ktorý velebí azúr plný svetla. Rybári, čo vyberajú ryby z klobúka, to už majú dávno načítané, v ušiach naviate a nastlané.
