Prozaické práce Ivana Horvátha (1904 – 1960) predstavovali po roku 1918 nové možnosti vývinu slovenskej literatúry. I. Horváth experimentoval s tvarom, poetikou i významovou mnohoznačnosťou prózy, pričom uplatňoval objavné metódy najnovších európskych umeleckých hnutí. Jeho cieľom však nebolo len samoúčelné presadzovanie nedávno zrodených ideí, ale sledoval aj pokrok starších ideálov známych z histórie a dejín umenia. V tvorbe zohľadňoval svoje nevšedné poznatky a zážitky z mnohých ciest po Európe i bohaté skúsenosti právnika, politika a diplomata. V roku 1950 však I. Horvátha totalitný režim nespravodlivo uväznil na desať rokov, čím sa značne narušilo posudzovanie Horváthovho zakladateľského prínosu pre modernú slovenskú literatúru. Okrem nespochybniteľného historického významu Horváthových prác upozorňuje však prítomný výber aj na ich aktuálny význam, ktorý spočíva v diskurzívnej kvalite autorovho písania, ktorou predstihol svoju generáciu i dobu.
