Vyberať z diela Jána Kollára nie je také jednoduché. Tento veľký básnik je až do takej miery mumifikovaný, že oživiť ho vyžaduje poznanie a cit. Oboma predpokladmi disponuje znalec nášho národného obrodenia Miloslav Vojtech. V tejto edícii zbavil osobnosť a tvorbu Jána Kollára básnickej záťaže a učeneckého panciera, ktorými ich zavalil sám autor a rôzni jeho vykladači, a predstavuje nám ho v podobe živého básnika, mysliteľa, kazateľa a vedca. Poézia mladého básnika, autora zbierky Básne (1821), znamená trvalý prelom do slovenského a českého básnictva. Z tablicovsko-puchmajerovského klasicizmu doviedol našu poéziu až na prah romantizmu. M. Vojtech neváha a nazýva Kollára preromantikom. I keď formálne zotrváva ešte väčšmi v antikizijúcom klasicizme, prvý vytvoril verše, ktoré vychádzali z hĺbky jeho vlastnej jedinečnej bytosti. Nielen vo vyslovení osobnej lásky k žene, ale aj k národu a vlasti. Čas, v ktorom písal svoje sonety, nazývame jarou národov, časom prebúdzania sa moderných národov do veku slobody, spravodlivosti a lásky, do veku humanity. Obidve vydania básní, ktoré editor vybral, sú „výrazom sporu človeka s osudom a nepriamo i výpoveďou o tragickej vznešenosti ľudskej existencie, ustavične sa usilujúcej presiahnuť medze vnúteného biologického a sociálneho údelu“.
