Milan Hamada, významný historik staršej literatúry a zároveň jeden z najintegrálnejších kritikov slovenskej literatúry 20. storočia, sa ujal neľahkej úlohy – zostaviť knižný výber z tvorby mimoriadne talentovaného, no značne kontroverzného básnika Vojtecha Mihálika (1926 – 2001), ktorý vstúpil do slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne. Vyšiel z prostredia trnavského katolíckeho gymnázia, čo výrazným spôsobom ovplyvnilo autorovu ranú časopiseckú tvorbu i jeho básnický debut Anjeli (1947). Eruptívna zmyslová obrazotvornosť, jemné intelektuálne verše preniknuté modernou spiritualitou a nekonvenčná, expresívna básnická reč sú pre mladého Mihálika charakteristické. Hamada s veľkou dávkou empatie sleduje peripetie Mihálikovej tvorby v čase, keď bol ešte slobodným, intelektuálne moderným a svojbytným tvorcom, čo nepodľahol ani vtedajším dobovo módnym nadrealistickým tendenciám (básnikov kritický spor s upadajúcim nadrealizmom odráža i prvá ukážka v kapitole Z článkov a rozhovorov). Charakterizuje Mihálika aj ako autora modernej, autentickej sociálnej lyriky v zbierke Plebejská košeľa (1950), ktorú považuje (na rozdiel od dobovej kritiky) za „vrcholnú a jedinečnú zbierku slovenskej povojnovej poézie.“
