Štefan Kuzma sa každou novou básnickou zbierkou udomácňuje v slovenskej poézii ako jej výrazný, originálny hlas. Dokazuje to aj štvrtou knihou veršov. K čitateľovi sa dostávajú myšlienkovo a tvarovo vyvážené posolstvá v básňach, ktorých nápadná autenticita pramení v intenzívnom prežívaní podnetov z vonkajšieho a vnútorného sveta. Autorova zmyslová skúsenosť, literárny talent a remeselná zručnosť sa odovzdávajú bez výhrad a bezo zvyšku do služieb modernej básnickej výpovede. Kuzmova poézia je plná temných, neraz existenciálnych tónov. To, čo ich do istej miery presvetľuje, je poznanie, vyjadrené hoci metaforou -roztvorená náruč samoty- či geneticky príbuzným veršom o tom, že -pravdivé sú len rany na duši-.
