Stanislavova zbierka potvrdzuje, že poézia je predovšetkým špecifickým a spontánnym prejavom individuálnej schopnosti zvrchovane, a teda samostatne myslieť. Autor nevšedných veršov zároveň upozorňuje, že predmetom duchovnej reflexie človeka, jej východiskom, zmyslom i cieľom je život, ktorý má pred svojím odrazom v zrkadle ľudskej mysle výrazný náskok a nemálo ďalších výhod. V básnických zbierkach Pavla Stanislava sa zračí permanentný úžas, ktorý pramení z poznania, že čokoľvek na svete je vytvorené inteligenciou presahujúcou ohraničené ľudské možnosti.
