V roku 1791 Olympe de Gouges skoncipovala Deklaráciu práv ženy a občianky. Reagovala ňou na Deklaráciu práv človeka a občana, ktorú vyhlásila Francúzska revolúcia (1789). O dva roky hlava Olympe de Gouges padla pod gilotínou.
Cesta k volebnému právu bola pre ženy dlhá, trpká a neraz aj krvavá. Tie, ktoré sa na ňu vydali, sa stali terčom znevažovania, nenávisti a posmechu. Slovo sufražetka dodnes funguje ako nadávka, a pritom len označuje ženu, ktorá sa zasadzuje za volebné právo žien. Gilotína vyšla z módy, dnes sa používajú jemnejšie (?) prostriedky. Sklený strop účinne drží ženské hlavy patrične nízko a tlmí ženské hlasy.
Hlasy žien je publikácia, ktorej témou je situáciu žien vo vzťahu k moci a politike.
Dokumenty, úvahy a štúdie sú rozdelené do šiestich častí:
Čísla (sociologické a štatistické údaje o Slovensku a Čechách),
Volebné právo (z histórie zápasu žien o ženské ľudské práva),
Obrazy (obrazy ženskosti ako symboly štátu),
Osobné je politické (rozhovory s politicky aktívnymi ženami),
Verejné a súkromné (neplatená práca žien, kariéry a bariéry, rodina a trh...),
City a štruktúry (zakázaná nenávisť, prečo sa ženy boja úspechu, nedôvera medzi pohlaviami, o sebaúcte, láska ako politická prax...).
Fotografie a výroky slávnych žien vnášajú do knihy sviežu iróniu a výstižne dokumentujú pohľad spoločnosti na ženu.
