Myšlienka napísať knihu skrsla v autorke počas mesačného pobytu na onkológii. Napísala ju ako memento pre tých, ktorí neboli s rakovinou zatvorení v cele svojej duše. Alebo ako povzbudenie pre tých, ktorí s ňou práve bojujú. Či na pamiatku tým, čo boj prehrali… A splnila tým aj sľub daný spolupacientke, ktorá boj neprežila. „Môj kríž – rakovinu, som spočiatku brala ako Boží trest. Nevládala som ho niesť. Až kým som nenašla ľudí, ktorí boli tiež chorí, no mali ten kríž oveľa ťažší. A niesli ho pokojne, vyrovnane. Vtedy som pochopila, že kríž nie je trest. Je to Boží dar a nová šanca.-
