Brenkusovo nové prozaické dielo je presiaknuté sviežou variabilitou, kombinovanou s absurditou. Autor v desiatich poviedkach rozohráva s čitateľom netradičnú hru na archetypy. Namiesto pôvodnej charakteristiky, ktorú jednotlivé archetypy predstavujú, ponúka charakteristiku absurdnú či úplne zdeformovanú. Faust, upír, dieťa trpiace na leukémiu, víla či bezdomovec – to všetko sú vzory, prototypy, ktoré čitateľa ohromia svojim správaním a nekonvenčnými situáciami. Dielo okrem netypického námetu iste zaujme aj početnými epitetonmi, ktoré len umocňujú škandalóznu emotívnosť, vyburcovanú vyššie spomenutou absurditou – paralelou dneška. Je dobré, že po troch básnických zbierkach sa Brenkus o čitateľskú verejnosť uchádza aj prozaickou knižkou.
