„Som len kronikár vlastnej duše. Opieram sa o pamäť svojho tela. Ukladám vrstvy toho, čo sa zafixovalo v duši, na papier.
Treba písať, aby sme zaznamenali aspoň časť z toho, čo nás zranilo. Moje poviedky sú o jednotlivcoch v extrémnych podmienkach, aké ešte neukázal nijaký spisovateľ… A moja próza zachytáva to „nič ľudské“, čo v človeku zostáva za takých okolností.“ (O mojej próze)
„Nevieme, čo je za vierou a Bohom, ale o tom, čo je za absenciou viery, sa môže presvedčiť každý na svete.“ (O mojej próze)
„Kolymské poviedky nezabránia tomu, aby sa objavili ďalšie formy pekla. Ľudská duša je zjavne poznačená prvotným zlom. Preto sa dobro neprejavuje v stave na dne, ale v oveľa vyšších sférach.“
(z listu Nadežde Mandeľštamovej)
