Hauzer v tretej básnickej zbierke ponúka predovšetkým nadhľad súčasníka, ktorý sa rád pohráva s vážnymi témami. Vie, že svet nezmení, pretože si priveľmi uvedomuje úskalia modernej doby, ale nádej, radosť z obyčajných ľudí, túžba, ako vyviaznuť zo stereotypu a byť človekom, nespochybniteľná hodnota rodiny a základný pocit úžasu nad maličkosťami prekračujú autorovu pozíciu štvanca či vyhnanca. Skutočne, možno práve na druhom svete oceníme maškrtu, keď si ju nebudeme môcť dopriať. V Hauzerovej poézii všadeprítomné prevteľovanie sa, v ktorom sa od detstva nezmenilo ani naše hľadanie, nadobúda množstvo podôb. Raz ide o väznicu, symbol nesmrteľnosti, čo ako ženský princíp rozhoduje o životných okolnostiach, inokedy predstavuje femme fatale. V tejto hre sa môžeme dívať na seba, aj keby sme nejestvovali. Jej príčinou i následkom je nenachádzanie vlastného ja, keď sa ako herci usilujeme pochopiť cudzie úmysly.
