Kniha pojednáva o živote a diele Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853-1900), popredného ruského religiózneho filozofa, básnika, teológa, dramaturga, otca ruského symbolizmu, -proroka- ekumenickej utópie a duchovného otca -revolúcie ducha-, ktorý zanechal hlbokú stopu v literatúre a filozofii Ruska a zároveň predložil antimarxistickú mesiášsku utópiu.
Religiózna filozofia Solovjeva sa sformovala ešte v období jeho štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období -ateizmu a nihilizmu-, ako 18 ročný prekonáva toto svoje negatívne obdobie života a s plnou vervou sa vrhá do štúdia vied, nielen prírodných, ale aj duchovných. Začal študovať prírodné vedy a filozofiu, veľmi skoro prišiel k záveru, že tieto vedy nie sú v stave uspokojiť duchovné otázky a hľadania človeka. A tak ešte ako adolescent zmenil svoje názory, a to na údiv mnohých pod vplyvom Benedikta (Barucha) Spinozu. Istú dobu prednášal na Moskovskej univerzite, avšak v roku 1875 dostal štipendium na štúdium v zahraničí. Odišiel do Londýna, aby tam skúmal mystickú literatúru a teozofiu. V bibliotéke Britského múzea čítal práce o gnóze a mystike, a medzi nimi pravdepodobne aj známu kabalistickú prácu -Zohar-. Z Londýna Solovjevova cesta viedla do Egypta, údajne na základe -tajného volania Sofie-. Solovjev bol od Boha obdarovaným orátorom. Napríklad na cyklus jeho prednášok v roku 1877 prúdila intelektuálna elita Peterburgu. V týchto lekciách bolo po prvýkrát verejne sformulované jeho učenie o relígii. Neskôr sa Solovjev zblížil s Dostojevským, ktorého vraj chápal ako nikto iný, a ktorý sa na oplátku stal jedným z jeho ctiteľov a stúpencov. V centre jeho vlastného religiózno-filozofického svetonáhľadu stáli Všejednota a Sofia (ktorú on nazýval taktiež Božím Duchom, Dušou sveta a Nekonečnosťou).
