Posledné literárne dielo Mórica Mittelmanna-Dedinského nie je súvislým sledom spomienok. Často sú prerušované úvahami o zmysle bytia, literatúre a láske. Napokon, to boli témy, ktoré dominovali v celom jeho živote. Sám autor v úvode hovorí: „Chcem i ja písať čo najmenej o sebe a čo najviac o tom, čo som videl, čo bolo a pohybovalo sa v mojom zornom okruhu; chcem teda, aby som použil slová Alexandra Matušku, byť väčšmi neosobný ako osobný.“ Hoci mnohé ostalo nedopovedané, alebo sa autor niektorým témam vyhol zámerne, kniha je zaujímavým svedectvom prinášajúcim svojský pohľad na svojský profil medzivojnovej československej umeleckej avantgardy.
