Ak by vás uniesli v spánku do vojvodinskej obce Ruski Kerestur, potrvalo by možno i zopár dní, kým by ste uverili, že ste sa nezobudili v ktoromsi východoslovenskom valaľe, varošu či mesce, ale absolvovali 600 km, dve štátne hranice a tak trochu i cestu v čase, ktorú naši krajania a vaši hostitelia, zachovajúc si veľa zo starodávneho svojrázu, podstúpili pred vyše 260 rokmi. Živou cestou v čase a jednou z užitočných príručiek pre prípad takého únosu je i kniha, ktorú držíte v rukách.
V desiatke malebných, u nás nikdy nevydaných poviedok ožívajú predkovia našich dolnozemských krajanov z počiatku minulého storočia. Ako žili a uvažovali, v čo verili a ako vtedy vyzerala ich reč ? Prečo autor poviedok Gabor Kosteľnik po Bernolákovi a Štúrovi kodifikoval i východnú slovenčinu a za čo ju považoval ? Zoznamujúc nás s rázovitými obyvateľmi svojej rodnej obce prezrádza autor veľa i o sebe. Čo nedopovedal, doplnia na konci knižky jeho mladší kolegovia.
Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Valaski človek nech vás dovedie k úprimnému záujmu o našich vojvodinských krajanov, bez pomocnej ruky zo starého kraja ponechaných smutnému osudu podnes neujasnenej vlastnej identity
