Toto nie je „životopis“ dospievania jedného energiou kypiaceho chalana po osemnásty rok jeho života, ale úctivá mohyla dobe a spôsobu života, ktorý sa pomaličky, no hrdinsky a s hrdosťou porúča. Je dobré občas sa otočiť za bytím, nájsť súvislosti, korene karambolov i úspechov, aby človek i národ mohol korigovať svoje konanie k svetlejšiemu zajtrajšku.
Toto je kniha o Ostrave, Opatovciach nad Nitrou, Bojniciach, Martine, ale veľa iných miestach v Česko-Slovensku, kde ma duša počas môjho bujarého dospievania zaviala. Nebude chýbať hádzanárska lopta, búchanie hokejok pri sídliskovom paneláku, padanie zemiakov na zemiakových brigádach. Držte si klobúky, lebo toho jablčného vína, piva, prvých stretov s opačným pohlavím, rockových tónov a Baričáka, odmalička človeka z hĺbky vnútra opovrhujúceho všetkými autoritami. A tak nebudú chýbať ani fízli vyskakujúci zo žltobielej lady s nápismi VB a tajní fackujúci ma za Karla Kryla. Prídu vety o Tublatanke, Progres 2, Citrone, Arakaine s Luckou Bílou, ale aj o Depeche Mode, Duran Duran, Oceáne, Monterose.
Kto ste podobný ročník ako ja, pripomeniem vám bezpečie babkinej periny, stavebnicu Merkur, céčka, Rubikovu kocku i tamagoči, kristusky, číny, „džísky“, šumienku za pár halierov, Vitanu, ktorá varila za nás, žuvačky Pedro, Sevak i bublinové Bajo, „kakavkové“ raňajky, ruskú zmrzlinu, ovocné drene, túlania po dedinách i lesoch, kedy o nás rodičia nevedeli, a keby nebolo zvonov na kostole a zapadajúceho slnka, zabudneme aj na návrat domov. Ak ste vtedy nežili, možno zhíknete, keď sa dočítate o letných odstávkach teplej vody, ako sme trieskali do televízorov, aby naskočil obraz, strihali si noviny, lebo toaletný papier na pár týždňov zmizol z regálov a tovare, na ktorý sa chodilo čakať večer pred raňajším otvorením obchodu s dekou pod pazuchou a peniazmi v ponožke.
Ale možno nám budete závidieť dobu, kedy sa nesedelo doma. Amfiteátre boli plné aj na rumunských filmoch, ľudia mali k sebe akosi bližšie a nebolo to tlačenicami v autobusoch, či megadlhých radoch na pomaranče, a napriek zovretiu Moskvy a ich domácich komunistických posluhovačom, sa videli, počuli a vedeli si pomôcť. Lepšie sa človeku robí krok, keď vie, kde sa nachádza. Keď stratí v hmle či snehovej metelici najbližšiu drevenú tyč značiacu chodník, musí sa vrátiť po svojich stopách späť. Ak je situácia krízová, je dobré, ak sa zastaví a štvrťhodinu v tom snehu ticho posedí, aby ho neopanoval zmätok a nespanikáril. A tak som sa otočil a sadol si. Ak máte čas, pomknem sa, pookrieme spoločne. To má každá duša rada... Poďte, prejdeme ostravskou šalinou cez žlté spartakiádne kruhy na čunder na Lipno, aby sme na konci v žilinskej menze spoločne zakričali komunistom „Vypadněte!“ a v poslednej kapitole sa zamysleli, koľko sme toho ako jedinci i spoločnosť vlastne stratili a koľko s usadením kapitálu na trón skutočne získali.
Paľko von Socializmus opisujko
