Ján Beňo (nar. 1933), renomovaný prozaik, autor vyše desiatky románov, v ktorých stvárňoval výrazné charaktery s tradičnými koreňmi humanity, mravných zákonov i empatie protikladných k prispôsobivým sebcom (diela Alej lásky, Druhý semester, Predposledný odpočinok, Vyberanie hniezda) kontinuitne pokračuje aj po roku 1989. V knihách Maslo na hlave (1997), Pŕhľava pre speváčku (2000), Kolotoč (2002) sa stavia proti javom a spôsobom, ktoré šafária v spoločnosti a kultúre a vydávajú sa za hodnotné. Po autobiografickom románe Život s kufrom (2015) sa vrátil do rokov, keď neúprosná kolektivizácia začala ústiť do Stratenej romance roľníckeho stavu na Slovensku. Práve o udalostiach a príbehoch, ktoré sa diali pred vyše šesťdesiatimi rokmi, sa dnes veľmi nepíše. Veľká väčšina tvorcov literatúry sú ľudia mladí a mladší a ich pevninou je hlavne súčasnosť, ktorú žijú. Značný časový odstup od látky vybranej pre literatúru však nestráca svoje opodstatnenie a výhody i preto, lebo sa významne zmenil režim a o mnohom sa dá písať otvorene aj vďaka tomu, že autor vie viac o svojom predmete a jeho poučenejší pohľad môže prinášať – ako je to v prípade kolektivizácie začiatkom päťdesiatych rokov na stredoslovenskom vidieku – iný „balík“ faktov a názorov, reakcií, vnútorného prežívania i vonkajších postojov zainteresovaných z jednej aj z druhej strany, ktoré sa podieľali na strácaní roľníckej romance, na fyzickej i duchovnej premene „živiteľov národa“ zo samostatných subjektov na objekty diktatúry proletariátu; tá bola totiž aj diktatúrou nad roľníctvom v štáte nazývanom robotnícko – roľníckym.
