Dôstojnosť kňazstva v Cirkvi poznávala Anna Katarína Emmerichová prenikavým spôsobom. Poznávala ju nielen duchovne, či už z učenia viery, ktorého sa jej dostalo v mladosti, alebo zo zjavení, ktoré mala od malička, ale pociťovala ju i telesne. Ak mala pre samú podstatu kňazstva nadprirodzenú citlivosť, treba jej slová o kňazstve považovať za zvlášť dôležité a spoľahlivé. Jej citlivosť, ktorá nemyslela na seba, ale na poslušnosť, a ktorá nikdy nechcela pôsobiť nejakým vypočítavým dojmom, mala svoj pôvod iba v najhlbšej viere a láske. Vždy považovala kňazov za svojich najväčších dobrodincov. Bez ich dobrodenia by nedokázala ani žiť. Preto pri pomyslení na kňaza cítila nutkanie k poslušnosti a úcte a predovšetkým cítila vďačnosť. Práve tým je najdokonalejším spôsobom zaistená spoľahlivosť jej úsudku aj tam, kde je nútená vyjadrovať svoje sťažnosti alebo i výstrahy.
