Autor predstavuje čitateľom zbierku osobnej lyriky. Tradičné témy ako láska, sklamanie, sebareflexia sceľuje spoločný podkladový motív – fenomén mesta, prírody a prírodných živlov charakteristických pre melancholické časti roka. Akoby odrážali autorove vnútro, ktoré je do istej miery poznačené nostalgiou až smútkom. Akoby nepatril do súčasného sveta, ktorý ho niekedy zraňuje a ktorému nie vždy rozumie. Hľadá sám seba, hľadá spolupútnikov, s ktorými by sa stretol na rovnakej vlnovej dĺžke. Nevyhýba sa však ani motívom, ktoré sú v slovenskej poézii zriedkavé alebo dokonca tabuizované (násilie, vojna, fantazy, škodoradostná irónia). Autorov pohľad na mnohé stránky života je nekonvenčný a originálny, básnická forma je zväčša voľná a mnohé, najmä kratšie útvary, pôsobia ako myšlienkovo obsažné aforizmy.
