Osip Mandeľštam (1891 – 1938) má svoje nezameniteľné miesto v súhvezdí najpozoruhodnejších ruských spisovateľov. Medzi jeho generačnými druhmi nachádzame Annu Achmatovovú, Marinu Cvetajevovú, Borisa Pasternaka, Michaila Bulgakova. Mandeľštam – v nečase boľševickej totality nezákonne perzekvovaný a až posmrtne rehabilitovaný – sa vo svojej poézii a esejistickej tvorbe usiloval nájsť živý zmysel a trvalé hodnoty svetového kultúrneho odkazu. Svoj záujem sústredil na historicko-filozofické systémy i na problémy umenia a literatúry.
Za svojho života Mandeľštam vydal iba tri neveľké zbierky veršov (Kameň, Tristia, Básne), jednu knihu próz, zahrňujúcu cyklus autobiografických čŕt Šum času, rozsiahlejšiu prózu Egyptská známka a zborník článkov a esejí O poézii. Všetky ostatné diela Osipa Mandeľštama ostali po dlhé desaťročia iba v rukopisoch, ktoré sa podarilo zachrániť a postupne vydať.
Mandeľštamovo dielo patrí k vrcholom ruskej duchovnej a slovesnej kultúry, v ktorom sa stretajú najlepšie tradície ruskej intelektuálnej elity s európskym myšlienkovým kontextom. Mandeľštamove brilantne písané úvahy o kríze súdobej kultúry, vedy a spoločnosti, o aristokratickej podstate kultúrneho a duchovného života, o systéme a forme, o zmysle ľudských dejín súzvučia s názormi napríklad Ortegu y Gasseta, H. Bergsona a N. Berďajeva.
Rozsiahle literárne dielo Osipa Mandeľštama – tohto fantastu slov – je „skúškou odvahy“ každého prekladateľa. Slovenskí prekladatelia (J. Štrasser – próza, eseje, korešpondencia, J. Zambor - poézia, J. Kvapil - poézia, J. Mihalkovič - poézia, S. Čechová - próza) sa zhostili tejto neľahkej úlohy doslova majstrovsky. Čas už potvrdil pravdivosť Mandeľštamových prorockých slov, že nie je „básnikom na včera ani na dnes, ale básnikom navždy“.
