Mária Valtorta nám v druhom diele 10-zväzkovej poémy približuje prvý rok Ježišovho verejného účinkovania, pričom na konci knihy prechádza už do druhého roku. Autorka podrobne opisuje svoje videnia a prináša mnohé dialógy. Pán Ježiš hovorí ľudom prichádzajúcim na Krásnu Vodu o Desatore…
Boh dáva každému to, čo potrebuje. To je pravda. Čo potrebuje človek? Prepych? Veľký počet sluhov? Pozemky, ktorých rozlohu nemožno spočítať? Hostiny, ktoré trvajú od západu slnka po východ zornice? Nie. Človek potrebuje strechu, chlieb, šaty. To je potrebné pre život. Rozhliadnite sa dookola. Ktorí ľudia sú najveselší a najzdravší? Kto sa teší z pokojnej zdravej staroby? Požívačníci? Nie. Tí, ktorí počestne žijú, pracujú a túžia po dobre. Títo ľudia nie sú otrávení jedom zmyselnosti a zostávajú silní. Nie sú otrávení jedom obžerstva a zostávajú čulí. Nie sú otrávení jedom závisti a zostávajú veselí. Kým ten, čo chce mať stále viac, zabíja svoj pokoj a neteší sa, ale predčasne starne, vyprahnutý nevraživosťou alebo prestupovaním zákona. Mohol by som spojiť prikázanie ,nepokradneš‘ s prikázaním ,nepožiadaš nič, čo je tvojho blížneho‘. Lebo veru nadmerná túžba mať podnecuje ku krádeži. Len malý krôčik vedie od jedného k druhému. Každá túžba je zakázaná? To nehovorím. Ak otec rodiny pracuje na poli alebo v dielni a chce z toho vyťažiť, aby zabezpečil chlieb pre potomstvo, v skutočnosti nehreší. Ba plní svoju otcovskú povinnosť. Avšak ten, kto si želá mať stále viac a privlastňuje si to, čo patrí druhým, aby mohol užívať stále väčší majetok, ten hreší. Závisť! Lebo čo iné je túžba po majetku blížneho, ak nie lakomstvo a závisť ?! Závisť oddeľuje od Boha, deti moje, a spája so Satanom.
