„Alžbeta... veľmi dúfam, že ti neprekáža moja prítomnosť. Vkradla som sa ti do života na všetkých frontoch. Varím v tvojej kuchyni, pracujem v tvojej záhrade, žijem v tvojom dome, priatelím sa s tvojou priateľkou. Mám rada tvojho vnuka, akoby mi bol rodinou a dedinský frfloš ma podľa všetkého nenávidí presne tak ako teba a všetky ženy, ktoré žili v tom dome. Prehŕňam sa vo veciach, ktoré slúžili tebe. Dokonca som taká drzá opica, že čítam listy, ktoré patrili len tebe. Prepáč mi, že strkám nos do tvojho života. Možno to robím preto, lebo som počas toho svojho nadobudla príliš tvrdú škrupinku. Možno sa len priživujem na vašich úprimných slovách. Som stratená v svojej malovernosti a ty s Antonom mi vraciate vieru v lásku. Nik z mojich priateľov netuší, že za zdanlivo vyrovnanou a chápavou ženou sa skrýva smutný a sklamaný človek. Vravím to len tebe, Alžbeta.“
