Kroniky poblúznených rokov sú košatým rozprávaním Eduarda Matáka o živote na Slovensku v medzivojnovom období. Pred čitateľom v ňom defilujú skutočné historické postavy i postavy regionálnej mikrohistórie, tak ako sa o nich autor dočítal a dopočúval od svojich predkov i starších súčasníkov. Poblúznenie – tak rozprávač s miernou iróniou pomenoval stav vedomia svojich protagonistov, liptovského farára Jozefa Kačku i spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ale aj amerického Slováka Eda Beliša a jeho synovca, pltníckeho chlapca Jurka Danáka – im neraz sťažovalo ich osobnú ľudskú situáciu a prebíjanie sa životom či už v Ružomberku, v Bratislave alebo hoci v americkom exile, uprostred nepokojného, meniaceho sa sveta a v dotyku so slovenskou národnou i regionálnou, československou, nemeckou, maďarskou, americkou, ruskou či židovskou kultúrou. Toto poblúznenie si však dodnes zaslúži rešpekt, pretože svedčí o vôli a tvorivosti, o ideáloch a životných métach, bez ktorých nie je ľudský život plnohodnotný. Aj keď nie všetky postavy týchto kroník mohli prejsť do kolektívneho kultúrneho povedomia, niet tu azda takej, ktorá by si nezaslúžila, aby po nej zostala stopa v našej pamäti – hoci pre poučenie do budúcnosti.
