Ahoj, deti
keď som bola ešte celkom malá, taká malá, že som nevedela ani čítať ani písať, vedela som si iba vymýšľať, čarbať po papieri aj všeličom inom a maľovať, mala som knižky, ako je aj táto. -Čítala- som z nich, čo tam bolo nakreslené. Tak vznikali celkom nové príbehy. A tak, ako som ich vymýšľala, začala som - vylepšovať- po čase aj obrázky, ktoré boli v nich. Ujkovi som primaľovala fúzy, anjelovi ďalší pár krídel, princeznej nové princeznovské šaty a čertovi čertovské kopytá s ostrohami.
Nič som nedbala, keď ma rodičia hrešili, karhali, že sa to do kníh nesmie. Robila som to aj potom, keď som už vedela čítať. Knihy mi slúžili napríklad ako herbár, kde som lisovala kvety. A tak tam mám dodnes, na dolných okrajoch, popísané ich názvy: kapsička pastierska, materina dúška a ešte iné. Rastliny tam dávno nie sú, názvy kostrbatým detským písmom tam ostali.
A potom prišli študentské roky. Namiesto čertovských rožkov, bajúzov a kvetov som si robila do kníh poznámky. Čarbala som na pokračovanie. Spomenula som si na to teraz, keď sme s ilustrátorom rozmýšľali, čo vám ponúknuť k básničkám. A kedže Pavol rád kreslí hlavolamy, maľuje veselé obrázky, vôbec sa nenahnevá, ak si vezmete farbičky a pomaľujete biele miesta. Nebude vás preto karhať. Práve naopak. Smelo do toho.
