Dana Janebová (1953) už patrí k stáliciam slovenskej poézie. Za desaťročia svojej básnickej tvorby sa vyprofilovala na poetku, ktorá oslovuje čitateľa zrelým pohľadom na univerzálne posolstvá doby, múdrosťou a skúsenosťou. Jej poézia má v sebe niečo zo zraniteľnosti lúčnych kvetov, akoby vyrastala nezávisle na umeleckých prúdoch, je prirodzene živelná, svojská, nedotknutá poloamatérskym poučovaním tých, čo si o poézii myslia, že jej rozumejú. No hlavne je blízka každému, kto rozmýšľa o zmysle života, poslaní ženy, o láske, priateľstve a porozumení.
