Čas plynie, sily slabnú, dni šedivejú, prichádzajú ťažkosti, choroby, často ochabne aj láska a chuť žiť. No práve v láske by mal byť človek v každom veku vytrvalý. Počúvať druhých, pomôcť, poslúžiť, spolu sa tešiť. Aj keď život bude čoraz viac závisieť od druhých, netreba strácať radosť, vedieť sa tešiť i vo chvíľach obmedzenia alebo bolesti.
V básňach autorka vychádzala z myšlienok slovenských prísloví, z ktorých si možno vziať ponaučenie do života. Aj pohľady vnučky z básne Moja starká môžu v čitateľovi zanechať lásku a úctu.
Príroda vie ukázať svoju silu, ponúka veľa nádhery, naladí všetky zmysly, ale láska od detí a vnúčat dáva starým ľuďom nádej na príjemné prežívanie ich dní. Ako keby sa vrátili do sveta detstva, rozprávok, do sveta dobra. Rozprávky v súčasnosti môžu dať návod, ako prekonávať ťažké situácie, nepríjemné chvíle, zbytočné krivdy. Skúsme sa nad tým zamyslieť a ďakovať aj za drobné samozrejmosti, ktoré od života dostávame. Všímajme si ľudí okolo seba, konajme dobro a buďme vďační...
