„Mám na ruke číslo z Osvienčimu a nájdu sa ľudia, ktorí vravia, že sa to nikdy nestalo!“
Od oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim prešlo sedemdesiatpäť rokov a Dita Krausová, rodená Polachová, jedna z tých, čo prežili, sa rozhodla napísať knihu spomienok nielen na koncentračný tábor, ale na celý svoj život.
Narodila sa v rodine pražských židovských intelektuálov, chodila do školy, mala veľa kamarátov a nikdy jej ani na um neprišlo, že je v niečom iná. Až keď si jedného dňa našla na lavici kus papiera so slovami: Si Židovka. „Čo je to Žid?“ spýtala sa rodičov.
Zakrátko to pocítila na vlastnej koži, keď po vyhlásení protektorátu Čechy a Morava začali platiť vyhlášky a zákony, ktoré krok za krokom vylučovali židovské obyvateľstvo z väčšinovej spoločnosti. Po čase ju ako trinásťročnú deportovali s rodičmi do geta v Terezíne a neskôr do Osvienčimu, kde jej otec zomrel. Dita s matkou prešli selekciou doktora Mengeleho a s ďalšími spoluväzenkyňami ich poslali na nútené práce do Nemecka. Krátko pred koncom vojny ich presunuli do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde sa dočkali oslobodenia.
Po vojne sa Dita vydala za Otta Krausa a veľmi pútavo opisuje situáciu a nálady v povojnovom Československu, v roku 1948 zasiahnutom februárovými udalosťami. Tie napokon prispeli k rozhodnutiu Krausovcov emigrovať aj s ročným synom do Izraela.
Je to ďalšia kapitola ich života, síce slobodného, ale aj plného úskalí, akými boli existenčné zabezpečenie rodiny, hľadanie optimálneho zamestnania, aby uživili rozrastajúcu sa rodinu, choroby a pre Ditu napokon aj smrť najbližších.
