Predložená práca je z hľadiska svojho obsahu zameraná na analýzu súčasnej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu, a to najmä s ohľadom na relatívne nejednoznačnú rozhodovaciu prax slovenských (ale aj českých) súdov, ktoré sa okrem postupného a relatívne ťažkopádneho vysporiadania sa s definovaním obsahu pojmov vymedzujúcich predpoklady pre úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu (obsiahnutých najmä v ustanovení § 42a OZ) stretávajú s oveľa ťažším teoretickým a právno-aplikačným problémom, ktorý spočíva práve v relácii platnosti a účinnosti právneho úkonu.
Práca je rozdelená na tri kapitoly, keď prvá kapitola je venovaná problematike právneho úkonu a jeho náležitostí (ako predpokladov jeho platnosti), druhá kapitola je venovaná problematike neplatnosti právneho úkonu a tretia kapitola sa zaoberá odporovateľnosťou právnych úkonov, ktorá právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb. Občianskom zákonníku v znení neskorších predpisov a tiež v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Práca analyzuje tak súčasnú, ako aj navrhovanú právnu úpravu odporovateľnosti právneho úkonu a predkladá aj alternatívne riešenie pre jej zakotvenie.
