Adámek s otcom pozorujú lastovičky, ktoré odlietajú na druhý koniec sveta. -Mohol by som sa dostať taky tak ďaleko, až budem veľký?- pýta sa Adámek. -Určite, a možno aj ďalej,- hovorí otec. Ale čo keď padne noc, čo keď sa zdvihne veľký vietor? Čo keď sa stratím alebo sa budem cítiť osamelý? Jedna za druhou poodhaľujú Adámková otázky obavy z neznámej cesty, ktoré my dospelí hovoríme život. Otecko Adamov strach netlmí. Vysvetľuje, svojimi slovami mu dodáva odvahu a sebadôveru, aby sa nebál objavovať svet, aby hľadal krásu všade a vo všetkom, aby svoju -loďku- riadil po svojom a práve takou rýchlosťou, aká mu bude vyhovovať. Tatínkovy odpovede upokojujú, oslobodzujú a predovšetkým uisťujú chlapčeka o otcovom ničím neohrozene láske. Rovnako ako u Mám ťa rada a Mám ťa rád sestrička, jednoduché ilustrácie perfektne sprevádzajú silný, dojemný a pozitívne vzkaz deťom i dospelým. V úvode knihy sú opäť pripravené prázdne riadky, do ktorých môžu oteckovia napísať svojmu dieťaťu venovanie.
