SLÁVNOSŤ VESMÍRNYCH SVETIEL záhadný, fascinujúci svet nášho Slnka a vesmíru je interpretovaný ako balans medzi niečím príťažlivým, zároveň trochu zakázaným aj vítaným, nepoznaným a neustále tajomným. Vstup na zakázané územie ponúka plné priehrštie podnetov na zamyslenie, pretavenie do veršov inšpirovaných krehkou krásou, ktorú tak hriešne opomíname. Veď to sme my, ktorí ho často kazíme, Slnku by sme občas dali putá, bránime mu v jeho prirodzenosti byť tým, čím je, čo pre nás znamená. Človek by nemal neustále dobýjať či získavať, ale predovšetkým chápať a naprávať pokazené.
Blízky, miestami pritesný poetický dialóg s vesmírom a Slnkom plynie po zemi, po ktorej kráčame, a napriek tomu, že sme súčasťou vesmíru, nie je nám dovolené robiť vo vesmíre to, čo by ho mohlo ničiť. Slová modelované do lyriky zdanlivo obiehajú okolo Slnka, Zeme, blúdia vesmírom, chcú zanechať posolstvo nielen prostredníctvom symbolov, metafor, básnických oblúkov a skratiek, ale nájsť a pochopiť vlastný pevný bod, ktorý má každý z nás. Naše vlastné slnko.
