Hovorí sa, že milosrdná lož je horšia ako klamstvo. Že ničí budúcnosť a podkopáva dôležitosť minulosti. Lenže nie je to, čo dokáže spôsobiť jedna zamlčaná pravda, jeden nedodržaný sľub, jedna zatajená drobnosť, horšie? Nekrivdí to človeku viac? Neokráda ho to o niečo dôležitejšie než len o pravdu?
„Celý život som si nahovárala, že pokiaľ viem, odkiaľ pochádzam a aké je moje meno, viem, kým som. Svoju existenciu som upierala na jedinú pravdu, ktorej som kedy verila, lebo mi ju nikto nevyvrátil. Až dodnes.“
Hovorí sa, že každý je strojcom vlastného šťastia. No neplatí to len občas? Vtedy, keď sú na to vhodné podmienky a správne okolnosti? Arya mala šestnásť rokov, keď zistila, akú cenu zaplatila za to, že kedysi ktosi čosi nepovedal. Jedno jediné tajomstvo ju delilo od úplne iného života.
„Nie som si stopercentne istá tým, čo ma bolelo viac. Či to boli tie nekonečné spomienky, moje odhalené rany, alebo skutočnosť, že celá nočná mora, pred ktorej pravosťou som unikala, kam to len šlo, prestala byť nočnou morou a stala sa čímsi viac. Stala sa čímsi skutočným. Živým. Hmatateľným. Čímsi, čo si žilo svojím životom napriek tomu, že ja som si žila život iný, vzdialený. Zahmlený a schovaný pred pravdou, lebo už len pred ňou som mohla utekať.“
