Do metafory o živote v dvoch priestoroch, vody a súše, ukrýva poetka Lenka Šafranová, dôležitosť osobného vývinu, ľudskej evolúcie, ktorú porovnáva na pozadí vzťahu v partnerstve, materstve aj v ženstve. Prirodzenosť tohto posunu vpred sa ukazuje ako zložitý proces, v ktorom sa stretávame s protirečivosťou, nedostatkom súladu, ale tiež s nevyhnutnosťou, pretože sa jej nedá zabrániť. Šafranovej kniha je vyzretá po ľudskej aj umeleckej stránke a pred čitateľa predkladá závažné osobné, rodové a ľudské stanovisko, ktoré opiera o svoju životnú skúsenosť.
