Téma samozvaného diktátora je typická, možno priam obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom - využil paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti barokového obdobia. Charakteristický štýl rozprávania príznačný pre Sto rokov samoty zúžil na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Román prekvapí neúmerným zveličením obrazov a scén - v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov popiera lineárny čas, v ktorom logika akoby nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na kusy. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza od jednej románovej postavy k druhej, dokonca spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality-quot;.
