Buzássyho poézia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia je poznačená dramatickou životnou situáciou človeka, ktorý na začiatku stratil tak veľa, až sa zdalo, že stratil všetko. Vpád vojsk a okupácia, ktorá si svoju autoritu poisťovala hlavňami zbraní, kruto prerušili umeleckú slobodu a očakávanie, že Pražská jar prerastie azda do plnohodnotného demokratického leta. Len postupne, krok za krokom, sa začína u Buzássyho prejavovať sila a odhodlanie ducha podľa hesla, že život žiť sa musí. A tak vzniká vzdorovitá Pláň, prírodou predchnutý Rok a vedomý návrat k tancu v Rozprávke, ktorá v básnikovi zažínala nové svetlo k hudobnému Znelcu, mýtickej Bazovej duši až k liečivému Ľubovníku. V básnickom Zlatom reze už máme Buzássyho ako suverénneho básnika, silnejšieho o všetku tú námahu, ktorú musel kvôli nepriazni doby prekonávať. Dnes už vieme, že Buzássy v skúške obstál so cťou. Potvrdil, že skutočný umelec dokáže tvoriť za akýchkoľvek okolností a nepriaznivých podmienok, ak si zvolí metódu, v ktorej je okrem toho dočasného zahrnuté aj to nadčasové. Ako básnik sa spúšťal do hĺbok človeka a ľudstva, ozrejmoval si princípy a pravidlá života, cenu dôstojnosti, múdrosť skúsenosti a dôležitosť svedomia. Príťažlivosť Buzássyho poézie spočíva v jedinečnom prepojení rozumu a citu, keď citové pohnútky rozumovo analyzuje a racionálne závery podrobuje skúške citov. Dobre teda rozumie vášni a vzburám romantikov, cudzí mu však nie sú ani klasicisti so svojimi ideálmi krásy. Predložený súbor Buzássyho kníh je bohatý na úrovni básnických jednotlivostí, no ponad tieto texty sa podáva výnimočný príbeh človeka a umelca, ktorý si svojou trpezlivosťou a dôverou v silu poézie vyvzdoroval trvalé miesto v slovenskej literatúre v období, kde iným umelcom došli sily alebo nestačil talent.
