Zbierka Zabudnuté rozprávky obsahuje 17 rozprávok najstaršej známej slovenskej rozprávkarky Amálie Sirotkovej (1813 – 1892), ktorej rukopisy sa zachovali. Medzi inými našimi rozprávkarmi (predovšetkým P. Dobšinský, A. H. Škultéty, ale aj S. Reuss, J. F. Rimavský, Š. M. Daxner a ďalší) zaujíma rovnocenné miesto, ba ešte o čosi výnimočnejšie.
Nielen preto, že ide o ženu, ale najmä preto, že zapísala viacero rozprávok, ktoré iní zberatelia nezaznamenali. Verejnosť si ich môže v úprave Jany Piroščákovej prečítať vôbec po prvýkrát. Túto výnimočnosť zdôrazňuje aj 300 kusov Zabudnutých rozprávok vytlačených v limitovanej edícii.
Rozprávky Amálie Sirotkovej sa v niektorých aspektoch vymykajú rozprávkovej tradícii, ako ju poznáme od iných rozprávkarov. Rozprávkarka dianie sústreďuje viac do reálneho, žitého priestoru, ktorý jej je dôverne známy. Jej ženské hrdinky sú aktívne a odvážne, hrdinovia ľudskejší, skutočnejší. Viac ako svet dediny ju zaujíma mestský priestor a jej východiskom je meštianska kultúra. Preto sa tu častejšie objavujú postavy učiteľa či študenta, s čím súvisí pre
Sirotkovú tiež charakteristická téma vzdelania.
O živote Amálie Sirotkovej vieme veľmi málo, nevieme ani to, ako vyzerala. V tom je čosi symbolicky kráľovské. Či ešte menej, lebo o Jankovi Kráľovi sa aspoň zachovali svedectvá prerastajúce do mýtov o jeho kráse. Fiktívny portrét Amálie
Sirotkovej je celkom nekonkrétny. Azda sa za jeho neurčitými kontúrami skrýva milovaná žena, drahá Málika. Nechajme teda za ňu (a o nej) hovoriť jej rozprávky.
Jana Piroščáková
Rozprávkarka vystupuje z tieňa autority čarovného sveta rozprávok Pavla Dobšinského a vo svojich rozprávkach prináša jedinečné posolstvo – jemným, nenápadným narúšaním hranice medzi fantazijným a reálnym svetom, umenšením toho zázračného, približuje postavy k bežnému, každodennému životu smrteľníkov. V Zabudnutých rozprávkach sú mnohé veľké činy dosiahnuteľné práve s pomocou ľudského v nás.
Samozrejme, aj tu nájdeme drakov, ježibaby či strigy, ale aj strážnika s ôsmimi očami a pannu s tromi hlavami. Ich čarovnosť stvárnil Zsolt Lukácz v ilustráciách, ktoré môžu hravo konkurovať aj moderným digitálnym hrdinom, čím sa dokážu priblížiť detskému čitateľovi.
Lukács študoval na Katedre knižnej tvorby a voľnej grafiky VŠVU v Bratislave u prof. Dušana Kállaya, ktorému je stvárňovanie fantazijných bytostí tiež blízke.
Jana Piroščáková zasvätila rozprávkam svoj akademický život. Doslova slabiku po slabike prepisovala rukopisy Amálie Sirotkovej z päťdesiatych rokov 19. storočia, ktoré boli až doteraz uchovávané v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine. Potom ich upravila do podoby, v akej si ich môžete prečítať dnes. Okrem toho ich približuje v kontexte.
Vysvetľuje, čo majú rozprávky Amálie Sirotkovej spoločné s inými známymi zbierkami a aké zdroje poznala (Božena Němcová, bratia Grimmovci).
Zbierka Zabudnuté rozprávky nadväzuje na históriu vydavateľstva TATRAN, začínajúc Prostonárodnými slovenskými povesťami Pavla Dobšinského s ilustráciami Martina Benku vydanými v roku 1958. O 70 rokov neskôr, pri príležitosti výročia založenia vydavateľstva TATRAN, vyšli tri zväzky Prostonárodných slovenských rozprávok Pavla Dobšinského, neskôr Rozprávky starých Slovákov Samuela Reussa a napokon vychádzajú Zabudnuté rozprávky – od
roku 2016 všetky v úprave Jany Piroščákovej.
