Anna Siedykh v zbierke Cudzinečnosť píše v dvoch jazykoch: v rodnej ukrajinčine a v slovenskom jazyku, ktorý sa stal jej druhým domovom. V básňach sa vytvára unikátny priestor, v ktorom sa ukrajinčina a slovenčina prelínajú, vedú rozhovor a odkazujú na seba. Básne nie sú prekladmi, ale vyznaniami, ktoré vychádzajú z blízkosti a zároveň z rôznosti jazykov a kontextov. Odrážajú dôveru, že jazyk nie je len dorozumievacím prostriedkom, ale aj zhmotnením kolektívnej a individuálnej pamäti. Mladá autorka nezaprie svoju dychtivosť pri objavovaní sveta, zároveň sa však stretáva s krutosťou tohto času, vojnou, ktorá všetko ovplyvňuje a mení. Siedykhovej tvorba je v slovenskej literatúre jedinečná a prináša nečakané obohatenie slovenskej, ale i ukrajinskej kultúry, ktoré vzniklo za týchto mimoriadnych tragických okolností.
