Vodné mlyny v minulosti predstavovali spätosť života človeka
s rytmom prírody. Svojou architektúrou zakomponovanou do čarovných
prírodných zákutí na brehu malých potokov a potôčikov
pôsobili nielen zaujímavo, ale i tajuplne. Človek ich budoval najmä
v hornatých oblastiach s pozoruhodným citom a individuálnym
prístupom majiteľa, a tak vytvárali osobité čaro spojené často
s tajomstvom. Zahalené tajomstvá ich vnútorného priestranstva
a vonkajšieho zjavu najmä veľkého dreveného kolesa ich priam
predurčovali k námetom úžasných rozprávok a povestí. O mlynoch
a mlynároch však zostalo aj veľa piesní, prísloví, porekadiel
a príbehov.
V čarokrásnom prostredí telgártskeho vodného mlyna som
prežila ten krásny „čas malín“. Zostali už len spomienky, ktoré pomocou
pamäte – toho zázračného „zariadenia“ – chcem v podobe
príbehov zachovať aj touto formou písomného rozprávania. Veď
to moje osobné sa čitateľ dozvie aj na pozadí toho spoločenského,
ktoré rôznymi zmenami ovplyvňovalo život mojich starých rodičov,
rodičov, ale i mňa so sestrou. V tom krásnom prírodnom kúte
som prežila najkrajšie roky svojho života. Radosť, ale aj smútok,
ktorý bol súčasťou osudu každého človeka v tom starom čarovnom
mlyne.
Vážený čitateľ, prijmi moje pozvanie do sveta točiaceho sa vodného
mlyna, v ktorom sa „mleli aj ľudské osudy“.
