Aj keď sa Zuzana Kuglerová v priebehu rokov zapísala do slovenskej literatúry predovšetkým ako autorka historickej fantasy a zberateľka povestí, trinástou komnatou jej vnútorného sveta, ktorú otvára iba málokedy, je poézia. Vracia sa k nej síce zriedkavo, ale v pravidelných intervaloch. Kuglerová sa nebojí tradičných foriem viazaného verša, má ich aj v tejto zbierke hojne zastúpené. Rovnako dobre sa však cíti aj vo voľnom verši. Nepotrebuje ekvibrilistiku ťažko uchopiteľných metafor, aby predostrela čitateľovi to, čo cíti a vníma. A vníma veľmi pozorne, až mikroskopicky. Preto v jej básnickej tvorbe nenájdeme sentiment spomienok, hoci pocit straty v nej pretrváva. Kuglerová však nestráca ani vieru ani nádej. Poďme sa teda pozrieť do jej veršov, či v nej nájdeme Stratený malý svet, odviaty rokmi.
